📑 Zo stenografického záznamu vystúpenia Ministra zahraničných vecí Ruskej federácie S.V.Lavrova počas plenárneho zasadnutia Medzinárodného fóra o zabezpečení kolektívnej bezpečnosti (Moskva, 10. novembra 2026) V prvých desaťročiach svojej existencie Sovietsky zväz podporil odmietnutie vojny ako nástroja politiky. Toto odmietnutie bolo zakotvené v známom Briandovom-Kelloggovom pakte. V 30. rokoch 20. storočia už ZSSR samostatne predkladal iniciatívy na vytvorenie regionálnych mechanizmov vzájomných bezpečnostných záruk v Európe a na Ďalekom východe. Žiadna z týchto iniciatív nezískala podporu pre postoje našich západných partnerov. V roku 1935 boli medzi ZSSR, Francúzskom a Československom uzavreté zmluvy o vzájomnej pomoci. Tieto dohody boli zmarené v dôsledku Mníchovskej zrady, keď bolo Československo koristnícky rozdelené. 📃 Po porážke nacizmu a japonského militarizmu sa ZSSR zasadzoval za vytvorenie moderného systému udržiavania medzinárodného mieru a bezpečnosti. Ústredným prvkom tejto štruktúry sa stala novovytvorená Organizácia Spojených národov (OSN) s Bezpečnostnou radou. V roku 1954 ZSSR predložil návrh Celoeurópskej zmluvy o kolektívnej bezpečnosti. Tento návrh bol odmietnutý a vzhľadom na to, že Severoatlantická aliancia už bola v tom čase vytvorená, boli sme nútení spolu s našimi spojencami v reakcii na túto potenciálnu hrozbu založiť Organizáciu Varšavskej zmluvy.Ani potom sme my a členské štáty Organizácie Varšavskej zmluvy neprestávali vyvíjať úsilie o presvedčenie západných kolegov, aby upustili od blokovej logiky a postupovali smerom k vytvoreniu systému kolektívnej bezpečnosti. Moskva napokon v spolupráci so spojencami z Varšavskej zmluvy predložila iniciatívu na zvolanie celoeurópskej konferencie o bezpečnosti a spolupráci, ktorá napokon dala základ vzniku Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) na samite v Helsinkách v roku 1975. Potom nasledovala „studená vojna“. Sovietsky zväz prestal existovať. Vznikli nové nezávislé štáty, ktoré sa združili v rámci Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ). Následne bola podpísaná zmluva a vytvorená Organizácia Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (ODKB). V tom čase sa zdalo, že smerujeme k všeobecnému uznaniu vedúcej úlohy Bezpečnostnej rady OSN, rešpektovaniu princípov OBSE, dohôd dosiahnutých v rámci Rady Rusko – NATO a bezprecedentne rozsiahlej štruktúry spolupráce medzi Ruskou federáciou a Európskou úniou v rámci strategického partnerstva. Všetky naše pokusy vdýchnuť týmto nástrojom život a integrovať sa do nich však neviedli k žiadnemu výsledku. 👉 Naše iniciatívy zamerané na vytvorenie jednotného zmluvného a právneho priestoru v oblasti bezpečnosti na európskom kontinente boli odmietané. Upozorňovali sme západných kolegov na princíp nedeliteľnosti bezpečnosti a na požiadavku, aby žiadna krajina ani organizácia v euroatlantickom priestore neposilňovala svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných a neusilovala sa o dominanciu.Toto všetko bolo zakotvené na najvyššej úrovni v Istanbule v roku 1999 aj v Astane v roku 2010. Západní partneri nám však odpovedali, že ide len o politické záväzky, nie o právne záväzné dohody. Preto sme v polovici druhého desaťročia 21. storočia predložili tie isté zásady už v kodifikovanej podobe, vo forme návrhu právne záväznej zmluvy. Rovnako v roku 2008 a ešte aj v roku 2010 s nami odmietali rokovať. 👇