🎙 O boji proti neokoloniálnym prístupom voči Afrike (z odpovedí hovorkyne Ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie M.V.Zacharovovej na otázky pred mediálnym fórom „Rusko – Afrika“, 27. októbra 2026) ❓Otázka: Opakovane ste uviedli, že Západ „naďalej vníma africký kontinent ako svoje výlučné územie“ a „tlačí Afričanov k tomu, aby zradili vlastné záujmy a blahobyt“. Aké nástroje nátlaku používa Západ, aby prinútil africké krajiny vzdať sa spolupráce s Moskvou, a čo proti tomu môže Rusko postaviť? 💬 M.V.Zacharovová: Afrika je kontinentom budúcnosti, nesmierne bohatým a sebestačným regiónom zo všetkých hľadísk. Žiaľ, počas niekoľkých storočí bol jej rozvoj umelo brzdený a bol jej vnucovaný systém politickej, vojenskej, finančnej a hospodárskej kontroly zo strany koloniálnych mocností. V mnohých oblastiach sa dodnes nepodarilo prekonať toto koristnícke dedičstvo. V arzenáli dedičov Berlínskej konferencie z roku 1884, ktorí snívajú o tom, že zahraničné vzťahy afrických krajín obmedzia výlučne na ich bývalých kolonizátorov, naďalej sa považujúcich za „pánov“ kontinentu, zostávajú hrozby zavedenia jednostranných donucovacích opatrení, vytváranie mechanizmov nerovnoprávneho obchodu, manipulovanie s programami pomoci, priame ekonomické a politické vydieranie, ako aj propagandistické kampane prostredníctvom spriaznených médií a mimovládnych organizácií, ktorých cieľom je očierňovať pôsobenie iných štátov na africkom kontinente. Ide o krajiny, ktoré Afrike ponúkajú alternatívu v podobe spravodlivého partnerstva a vzájomne výhodných vzťahov. 👉 Náš prístup sa vyznačuje tým, že sa v Afrike nesnažíme konať na úkor kohokoľvek iného, nevnímame kontinent ako priestor súperenia ani ako miesto na vybavovanie geopolitických účtov. Africkým krajinám nediktujeme, s kým majú udržiavať priateľské vzťahy a s kým nie. Nedestabilizujeme vojensko-politickú situáciu s cieľom meniť vlády a vytláčať konkurentov. Africké štáty sú napriek prekážkam, ktoré im kladú západné krajiny, schopné samostatne posúdiť, kto kontinentu prináša možnosti skutočného rozvoja a kto nové „okovy“ koloniálneho a neokoloniálneho útlaku. Pre západný tábor je ťažké vzdať sa stáročného zvyku dominovať nad inými národmi a žiť na ich úkor. Na zachovanie svojich výhod využívajú západné krajiny všetky dostupné prostriedky vrátane použitia sily. Politika sankcií, zasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov a podnecovania regionálnych kríz a konfliktov spôsobuje obrovské škody globálnej väčšine. Takúto politiku možno charakterizovať ako neokolonializmus. Podobné kroky zároveň oslabujú akcieschopnosť mnohostranných inštitúcií a právne základy medzinárodných vzťahov, predovšetkým zásady Charty OSN. Na neutralizáciu dôsledkov takejto politiky musia krajiny usilujúce sa o suverénny rozvoj rozvíjať formáty spolupráce nezávislé od Západu.