🎙 O podujatí „Deň bielych žeriavov“ (zo stenografického záznamu brífingu oficiálnej hovorkyne Ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie M.V.Zacharovovej 21. októbra 2026) Dňa 22. októbra si pripomíname Deň bielych žeriavov. História tohto pamätného dňa sa začala piesňou „Žeriavy“, ktorú zložil J.A.Frenkeľ na verše R.G.Gamzatova. Niekedy sa mi zdá, že tí vojaci, čo sa z krvavých bojísk nevrátili, nespočinuli v rodnej zemi, ale na biele žeriavy sa premenili. Od tých dávnych čias stále letia, ich hlasy k nám z výšin doliehajú. Či preto tak často smutne zmĺkneme, keď svoj pohľad k nebu upierame? V auguste 1965 navštívil R.G.Gamzatov ako člen sovietskej delegácie kultúrnych pracovníkov spomienkové podujatia venované 20. výročiu amerického atómového bombardovania japonského mesta Hirošima. Osobitne naňho zapôsobil pamätník v centre mesta, zobrazujúci dievčatko so žeriavom v rukách. Pamätník bol venovaný japonskému dievčaťu Sadako Sasakiovej. Sadako trpela chorobou z ožiarenia a verila, že ak poskladá tisíc papierových žeriavov, podarí sa jej nad vážnou chorobou zvíťaziť. Túžila sa uzdraviť, a preto celé dni skladala papierové žeriavy. Na jeseň 1955 však zomrela, pričom podľa tohto podania nestihla poskladať vytúženú tisícku žeriavov. Príbeh Sadako Sasakiovej R.G.Gamzatova hlboko zasiahol. Počas tej istej cesty ho však postihla aj osobná tragédia: dostal telegram so správou o úmrtí svojej matky. Práve vtedy sa v ňom zrodila myšlienka napísať verše, ktoré sa neskôr stali nesmrteľnými. Ako neskôr sám básnik spomínal: „Myslel som na svojich bratov, ktorí sa nevrátili z vojny, na sedemdesiat svojich rodákov, na milióny zabitých krajanov. Zaklopali na moje srdce, v smutnom sprievode mi prešli pred očami a na okamih sa mi zazdalo, že sa premenili na biele žeriavy. Na vtáky našej pamäti, ktoré svojím smutným, srdcervúcim hlasom vstupujú do nášho každodenného života...“ 🎵 Po návrate do vlasti napísal R.G.Gamzatov báseň „Žeriavy“ vo svojom rodnom avarskom jazyku. O tri roky neskôr ju jeho priateľ, vojnový veterán a účastník bitky o Stalingrad a bojov o Charkov N.I.Grebnev preložil do ruštiny. Ďalší vojnový veterán, hudobný skladateľ J.A. Frenkeľ, tieto verše zhudobnil. Pieseň „Žeriavy“ mala premiéru 7. mája 1969, v predvečer Dňa víťazstva, v redakcii novín „Komsomoľskaja pravda“. Na tradičnom stretnutí s názvom „Zemľanka“ sa zišli významní vojenskí velitelia a účastníci porážky fašistických vojsk počas Veľkej vlasteneckej vojny. Prítomní počúvali „Žeriavy“ v úplnom tichu a so zatajeným dychom. Víťazi nad nacizmom, maršali, Hrdinovia Sovietskeho zväzu, ľudia, ktorí boli zvyknutí viesť do boja desaťtisíce až státisíce vojakov, nedokázali vysloviť ani slovo. Keď pieseň doznela, nepotleskal nikto. Na pódium vystúpil maršal Sovietskeho zväzu I.S. Konev, pristúpil k M.N.Bernesovi, objal ho a povedal: „Drahý priateľ, aký nespravodlivý je osud, keď nás, vojakov, pripravil o právo plakať. Vy ste nám toto právo vrátili. Ďakujeme Vám za to.“ ☝ Dňa 22. októbra 1986 bol z iniciatívy R.G.Gamzatova po prvý raz oficiálne ustanovený Deň bielych žeriavov ako deň pamiatky padlých na bojiskách. V súčasnosti je podľa údajov Fondu R.G.Gamzatova po celom svete viac ako 200 podobných pamätníkov, ktoré symbolizujú pamiatku padlých vojakov, obetí terorizmu, katastrof a vojnových konfliktov. Tieto pamätníky sa nachádzajú v Rusku, Bielorusku, Uzbekistane, Spojených štátoch amerických, Kanade, Slovinsku, Izraeli a v ďalších krajinách. 🔗 Odkaz na plný text brífingu