🎙 Zo stenografického záznamu vystúpenia Ministra zahraničných vecí Ruskej federácie S.V.Lavrova na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN o Ukrajine, New York (23. septembra 2026). 1. Časť. 💬 Chcel by som začať vyjadrením vďaky západným kolegom, predovšetkým európskym. Vysvetlím prečo. Keby nebolo ich, ukrajinská situácia by zostávala v neistom stave a obyvatelia Krymu, Donbasu a Novoruska by boli zbavení práva na voľbu. ⚠ Už v roku 2004, keď Brusel Ukrajine nanútil nezákonné tretie kolo prezidentských volieb, rozhodol sa vniesť úplnú jasnosť a požadoval od Ukrajincov, aby si vybrali, s kým sú – s Ruskom alebo s Európou. V roku 2013, keď v Kyjeve zorganizoval nepokoje s požiadavkou okamžite uzavrieť Dohodu o pridružení Ukrajiny k EÚ, Brusel, otvorene ignorujúc jej záväzky v rámci zóny voľného obchodu SNŠ, trval na svojom prístupe. Keď Európania vo februári 2014 viedli rokovací proces medzi zákonným prezidentom a opozíciou, dosiahli uzavretie dohody o urovnaní krízy, v ktorej V. F. Janukovyč prijal všetky predložené podmienky vrátane vytvorenia vlády národnej jednoty na prípravu predčasných prezidentských volieb pri okamžitom zrieknutí sa akéhokoľvek násilia zo strany moci aj opozície. Dokument bol podpísaný 21. februára 2014 pod oficiálnymi zárukami Nemecka (F.-W. Steinmeier), Poľska (R. Sikorski) a Francúzska (L. Fabius). Avšak už v noci na 22. februára 2014 opozícia, ignorujúc tieto záruky aj svoje vlastné podpisy, obsadila vládne budovy a oznámila vytvorenie nie „vlády národnej jednoty“, ale „vlády víťazov“. Ako sa hovorí – „pocíťte ten rozdiel“. Pokiaľ ide o garantov dohody pošliapanej pučistami, v Paríži už 23. februára 2014 s nevinnou tvárou vyhlásili, že „začínajúci sa demokratický prechod zodpovedá túžbam ukrajinského ľudu“. Samozrejme, bokom nemohli zostať ani Briti. Minister zahraničných vecí W. Hague už 22. februára 2014 vyhlásil: „Posledné udalosti ukázali vôľu Ukrajincov smerovať k inej budúcnosti.“ Dňa 24. februára 2014 dodal: „Janukovyč už nie je všeobecne uznávaným prezidentom.“ O niečo neskôr, 1. marca 2014, sa pridala spolková kancelárka Nemecka A. Merkelová: „Musíme Ukrajincom poskytnúť všestrannú podporu v ich vôli a úsilí o slobodu a demokraciu.“ ❌ Nové úrady v Kyjeve, povzbudené voľnou rukou, ktorú dostali od Západu, okamžite vyhlásili za cieľ zrušenie statusu ruského jazyka a v reakcii na protesty Krymu a Donbasu proti krvavému štátnemu prevratu označili ich obyvateľov za teroristov a nasadili proti nim jednotky ozbrojených bojovníkov a pravidelnej armády vrátane delostrelectva a letectva. Výsledkom bolo referendum na Kryme o nezávislosti od otvorene nacistického režimu, ktorý sa ujal moci v Kyjeve, a o znovuzjednotení s Ruskom. Keby sa Európania nezaoberali podvodmi a prinútili opozíciu splniť dohodu podpísanú vo februári 2014 pod zárukami Berlína, Paríža a Varšavy, zachovalo by to územnú celistvosť Ukrajiny v tých istých hraniciach z roku 1991, o ktorých snívajú V. Zelenskyj a jeho západní patróni. Európania však nedokázali potlačiť svoj odveký inštinkt klamať a pokúšať sa dosahovať svoje ciele zločinnými metódami. O rok neskôr boli uzavreté Minské dohody, o ktorých dosiahnutie veľmi žiadali ten istý Berlín a Paríž. Dohody boli podpísané 12. februára 2015 a už 17. februára 2015 boli z iniciatívy Ruska jednomyseľne schválené Bezpečnostnou radou OSN. Mimochodom, článok 25 Charty OSN vyžaduje od všetkých členov Organizácie, aby „sa podriadili rozhodnutiam Bezpečnostnej rady a vykonávali ich“. 🔗 Odkaz na plnú verziu vystúpenia